Začalo to všetko skoro, hovoria si jedni. Tí druhí sa nevedeli dočkať. Každopádne opäť začal kolotoč. Kolotoč šťastia ale aj zodpovednosti.
Správca kolotoču všetko začal pekným príhovorom. Áno, empatický príhovor s trošku výstražným prstom, ktorý varuje záškolákov a ich rodičov. Prváci hneď pochopili, čo robiť a ich motivácia prekročila ich mysle. Učiteľom padol kameň zo srdca. Teraz sú si viac istejší v tom, že žiaci budú zodpovednejší. Všetci zvolia zodpovedný prístup a všetko bude klapať ako hodinky. Dúfajme.
Otvorenosť učiteľov taktiež bola témou. Témou krátkou, ale výstižnou. Poteší súhlas s nespokojnosťou a vlastne so všetkým, čo je roky zlé. Úprimné slová sú džbánmi so živou vodou, ktorá motivuje. Len dúfajme, že džbány budú priebežne dopĺňané. Aby znovu tí, ktorí vzdelávajú, opäť neupadli do rieky smútku a znechutenia. To by ma dosť trápilo. Veď predsa sú to práve oni, ktorí učia deti, ako dať myšlienkam formu hodnú človeka. Sú tými, ktorí veria, že každý má šancu byť vzdelaný. A často venujú energiu i tým, ktorí si ju nevážia.
Veru, veru ako to len všetko dopadne tento školský rok? Uvidíme. Verím, že to nebude len ďalší rok plný sľubov. Ďalší rok neváženia si toho strápeného učiteľa. Lebo keď si učiteľa prestane vážiť štát, pribudne občan a dieťa už nebude potrebovať viac, aby sa pridalo k tomu zverstvu. A učiteľ, večný optimista, si časom uvedomí, že je zbytočný. A to bude veľmi zlý koniec už aj tak zle rozpísanej knihy našej, vašej, mojej spoločnosti.