Ešte pred tým, než uzrela svetlo sveta, nevedela kto je, kto bude. Jedni ju chceli, iní nie. Je to jedno. Už je tu. Ale prečo je taká zúbožená? Bolo to tou výchovou? Veď sa jej ujali ľudia, demokrati. Tie honosné mítingy, tie silné slová, aká bude silná. Už po nich nájdem len pár suvenírov u svojich starých rodičov. A ešte pár stránok z novín. Aha, prepáč, skoro som zabudol. Pár tajomných káuz.
Tuším, že keď sa skončila táto zvrátená predškolská výchova, samozrejme spojená aj so základnou školou, tak si dostala nových poručníkov. Začala si sa bicyklovať a pripravovať na veľké zmeny. Aj prišli, no nebola si veľmi spokojná. Ľudia začali byť nespokojní aj s tebou a ty si sa pomaly ale isto začala dostávať do svojej depresie.
Píšem len o začiatku a neviem, či má zmysel pokračovať v tvojej histórii. Nechcem to len pre tie vlhké oči, ktorých pohľad práve cítim.
A ani neviem, či má zmysel písať niečo o národnej hrdosti. Možno vtedy, keď vidíme nejakú medailu. Tých holohlavých bláznov s pálkami nebudem zahŕňať. Podľa mňa ťa to len zbytočne uráža.
Si taká mladá a pôsobíš tak zničene. Nemuseli ťa prísť strašiť páni v tankoch. Dokonale ťa strašia tí, ktorým sme ty a aj my dali dôveru. Prepáč za všetkých. Ty si dala všetko a oni nič. Paródia na lásku. Odpusť, republika naša
prečo si tak rýchlo zostarla? alebo prečo ťa tak využili....
Jedna z mála. Malá, nenápadná, o trošku mladšia ako ja. Vskutku skromná, hrdá s dvojkrížom v srdci. Má len niečo cez dvadsať rokov a už má zopár jaziev a chorôb. Ale je šikovná. Vie sa dobre nalíčiť a snaží sa to maskovať. Ten kto ju pozná ale vie, že je doráňaná. Plače za rohom. Nechce odplašiť tých zopár nadšencov. Asi preto ju mám stále rád.