Čo hnalo optimizmus vpred a prečo dnes už stagnuje? Konzumný svet, ktorý nám vyhovuje? Jasné- vám, mne, každému. A prečo aj nie. Máme v podstate všetko. Len seba nie... . Máme čas na premýšľanie? Jednoduchú chvíľku pre myseľ? Pre seba? Pre iných?
Koľko stratených životov už tento svet zažil? Veľa. Koľko ľudí chcelo len žiť a nemohli. Za fašizmu , za socializmu alebo len tak, že niekomu vadili. Vždy nejaká banda obmedzencov.
Tí prví sa ani tak na myšlienky nepozerali. Bezhlavé zabíjanie všetkého. Jatky. A kopec mladých im ešte dnes fandí. Už nežije veľa tých fanatikov. Jedného práve našli. László Csatáry. Hm už je to aj tak jedno. Dúfam len, že sa mu pohol v hlave ten umŕtvený pocit ľudskosti, keď sa dožil takého pekného veku. Asi preto žije tak dlho. Asi pekný trest.
Tí druhí šli rovno za myšlienkami. Teda proti nim. Celkom rozumné názory vsunuté do totality, ktorá zdehonestovala akúkoľvek šancu na slobodné myšlienky. Ale čo, aj tak je to zase len jedno. Kopec ľudí hovorí- vtedy bolo lepšie. Komu išlo v novembri 1989 o slobodu a lepšie životy a komu o prestíž? Aj to je už dnes jedno, ja som tam nebol.
Zo všetkých strán. Informácie, ktoré ničia mysle. Hlúpe reality show, ktoré pozerá drvivá väčšina divákov. A medzi nimi húf, ktorí ich ešte aj kritizujú za primitívnosť. Smiešne. Smiať sa na osudoch. Myšlienky majú cenu smogu a dokonca aj jeho význam.
Akým smerom smerujeme mládež. Akým smerom smerujeme my? Necháme deti vyznávať choré odkazy, ničiť a ubíjať kultúru. Pravdu necháme bokom a uzavrieme svoju myseľ do väzenia len preto aby sme neboli divní. Kto dnes chce aby vytŕčal v dave? Spomeňme si.
