Práve dnes som zistil, že ani v práci v ktorej ste dobrý tie istoty nie sú. Nie sú stopercentné. Som rád, že jednak som len svedkom no z druhého pohľadu som možno ďalší. Ale skôr ma sklamáva riešenie a odozva ako to čo sa deje. Neviem. Niekedy je to iba šok, a berieme veci prirodzene. A občas je to prirodzené od začiatku a neskôr myseľ prichádza na to, že jej niečo chýba. Aj tie najistejšie rozhodnutia ma občas zneistia. Dobehnú a kladú spätne otázky, ktoré iste nie sú prijemné a objavujú sa brehy neistoty.
V zlej reštaurácii máte istotu, že sa dobre najete a tiež, že budete mať hnačku. V krásnych topánkach ale trošku tesných máte istotu, že vás pochvália, ale tiež budete mať boľavé nohy. Keď sa opijete tak sa síce asi „dobre“ zabavíte, poväčšine máte aj istotu boľavej hlavy a žalúdku. Alebo ľudia, so svedomím- urobte niečo zlé, máte isté výčitky.
Niekedy sa mi zdá, že všetky istoty sa týkajú väčšinou negatív. To asi preto lebo nevšedné dobro by robil asi každý. Potom teda žijeme v istej neistote a nevieme s tým nič robiť? Kdeže, je to asi taká motivácia z hora alebo zdola, každý ako chce, aby sme nezaspali a stále boli v strehu. Aby sme si tú neistotu aspoň trošku poistili.
Môj veľmi blízky človek mal rakovinu. Áno bežná bezvýznamná choroba. Škoda, že smrteľná. Všetci sme vedeli, že je isté čo bude nasledovať. Ale taktiež sme vedeli, že nevieme kedy. Vtedy sa objavila istota, ktorú človek má len potrebuje impulz. Istota- chuť žiť. Som si istá, že chcem žiť. A nik neveril a koniec, ktorý mal byť skorý prišiel omnoho neskôr. Neomylné, sebaisté rozhodnutie a pocit istoty. Istoty lásky od blízkych ale hlavne istota žiť a ešte tomuto svetu niečo dať.
Je isté, že chceme veriť po sklamaniach a pádoch. Po každom páde uveriť v nejaký druh istoty je ťažké. Stále ťažšie a ťažšie. Ale oplatí sa ešte vždy to skúsiť. Každý záblesk, každá minúta strávená v neistote nás ničí a znehodnocuje náš pokoj. Pokoj, ktorý nám možno chýba.