Diskusie plné nových nápadov, šťastný únik do jazierka fantázie a neurčitý pohľad za zmyslom nových snov. Namiesto týchto starých zážitkov, ktoré sprevádzali komunikáciu za čias zdravej kultúry, sa nám hrnú iné myšlienky. Pri nich už nemusíme používať mozog, nie to ešte srdce. Zvolili sme si lacnejšiu variantu šťastia s krátkym trvaním. Niečo, čomu sám ťažko nájdem správny výraz, a možno ani nechcem, aby bol vyslovený.
Každý o každom, nikto s nikým. Lacné púšťanie slov s tvrdým dopadom na vzťahy, ktoré sme si vedeli vážiť. Dnes má chybu všetko, riešenie nemá nič a každý má svoju pravdu. Si von z hry nádejí, že ťa má niekto rád, keď prestaneš ohovárať, sledovať hlúpych a hovoriť o ich hlúposti. Vtedy, keď sa začneš snažiť skôr o nápad ako o bezhlavé a bezkrké reči, ku ktorému máš síce veľa fanúšikov, ale vlastne žiadne plody. Aj vtedy, keď ti prestane chutiť hnilé ovocie televízie, skazený vinič rádií a pokúsiš sa rozprávať mimo témy: „komu by som mohol ešte nakadiť na hlavu“.
Pýtam sa: „ Čo sa zmenilo? Kto za to môže a prečo nám tak málo stačí k spokojnosti? Alebo k nespokojnosti?“ To, že sa zabávame na nešťastí ľudí, v nejakom modrom z pekla, a vzápätí plačeme? Pritom nie sme schopní pomôcť ani starkej po schodoch s nákupom. Namiesto pomoci chudobným susedom sa večer po večeri zasmejeme akí sú to len chudáci. Veď príkladov je viac, ale načo, keď je to všetko na jednej vlne otupených mozgov lacnej zábavy.
Stále rozrastajúca sa epidémia, kde láska je číslom, človek hárkom, na ktorý nech si každý napíše vulgárny odkaz a budúcnosť pre všetkých hnojiskom každého nápadu. Teda v tejto chvíli možno rovnako zlou minulosťou. A tá voda, ktorou sme polievali tie jednoduché kvety nádeje a úprimnosti, sa mení na toxický dážď. Nedovoľme, aby nám tie kvety zahynuli alebo sa úplne zmenili na niečo ešte horšie ako možno teraz sú. Potom nám bude za nimi ľúto. A to už bude neskoro... .