reklama

ako sme radi začali hovoriť a málo tvoriť

Ja, ty, človek, ľudia, spoločnosť, svet, a zrazu pád do spodných vôd a neznámych tmavých jaskýň. Márnivosť slov, ktoré si mohli nájsť aj úrodnejšiu pôdu, alebo z tých útrob nemuseli ani uzrieť svetlo sveta. Nehovor, že to nepoznáš. Počuješ ruch a blížiš sa, jemne načúvaš, veď hluchý nie si už dávno. Už si tam. A zrazu ticho. Všetko stíchne a po pár trápnych sekundách zaznejú frázy na záchranu viery, že my sme tí dobrí a všetko riešime priamo. Ach malí hlupáci. Hlupáci bez kúsku pre vás drahej odvahy, odvahy pre čistú rieku vzťahov.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Diskusie plné nových nápadov, šťastný únik do jazierka fantázie a neurčitý pohľad za zmyslom nových snov. Namiesto týchto starých zážitkov, ktoré sprevádzali komunikáciu za čias zdravej kultúry, sa nám hrnú iné myšlienky. Pri nich už nemusíme používať mozog, nie to ešte srdce. Zvolili sme si lacnejšiu variantu šťastia s krátkym trvaním. Niečo, čomu sám ťažko nájdem správny výraz, a možno ani nechcem, aby bol vyslovený.

Každý o každom, nikto s nikým. Lacné púšťanie slov s tvrdým dopadom na vzťahy, ktoré sme si vedeli vážiť. Dnes má chybu všetko, riešenie nemá nič a každý má svoju pravdu. Si von z hry nádejí, že ťa má niekto rád, keď prestaneš ohovárať, sledovať hlúpych a hovoriť o ich hlúposti. Vtedy, keď sa začneš snažiť skôr o nápad ako o bezhlavé a bezkrké reči, ku ktorému máš síce veľa fanúšikov, ale vlastne žiadne plody. Aj vtedy, keď ti prestane chutiť hnilé ovocie televízie, skazený vinič rádií a pokúsiš sa rozprávať mimo témy: „komu by som mohol ešte nakadiť na hlavu“.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Pýtam sa: „ Čo sa zmenilo? Kto za to môže a prečo nám tak málo stačí k spokojnosti? Alebo k nespokojnosti?“ To, že sa zabávame na nešťastí ľudí, v nejakom modrom z pekla, a vzápätí plačeme? Pritom nie sme schopní pomôcť ani starkej po schodoch s nákupom. Namiesto pomoci chudobným susedom sa večer po večeri zasmejeme akí sú to len chudáci. Veď príkladov je viac, ale načo, keď je to všetko na jednej vlne otupených mozgov lacnej zábavy.

Stále rozrastajúca sa epidémia, kde láska je číslom, človek hárkom, na ktorý nech si každý napíše vulgárny odkaz a budúcnosť pre všetkých hnojiskom každého nápadu. Teda v tejto chvíli možno rovnako zlou minulosťou. A tá voda, ktorou sme polievali tie jednoduché kvety nádeje a úprimnosti, sa mení na toxický dážď. Nedovoľme, aby nám tie kvety zahynuli alebo sa úplne zmenili na niečo ešte horšie ako možno teraz sú. Potom nám bude za nimi ľúto. A to už bude neskoro... .

Marek Repiský

Marek Repiský

Bloger 
  • Počet článkov:  21
  •  | 
  • Páči sa:  0x

som ten... ale nie ten nie určite skôr niekto iný a hlavne ja. Ten, ktorý sa zobudí a po pár minútach má chuť znovu spať. a opačne... Slabý a silný zároveň. Zoznam autorových rubrík:  šanca pre myšlienkySúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu