Je mi zle. Zo seba, z vás. Ale hlavne zo seba, že občas spadnem do vašej hlúposti. Po tom je aj moja. Niektorí ste nevyrástli z falošných priateľstiev, falošných názorov a úprimnosť je skôr prepych ako výsada.
Keď som išiel do školy ako prvák, malý bezvýznamný človek, ktorý mal našťastie v ponuke dostatok lásky Rád som ju prijal . Ale tieto reči sú mimo. Šiel som a hneď som si všimol ako tri dievčatá, boli cigánky, stali bokom a nik s nimi nechcel mať nič spoločné. Pýtal som sa mami či sú choré. Nechápal som to. Nasledovalo vysvetlenie o ktorom písať snáď nemusím. No po vysvetlení nasledovala jemná prosba, ak ti to nevadí buď s nimi kamarát. Kamaráti sme asi neboli alebo možno aj boli. Na výletoch som chodil vedľa nich, nik iný nechcel. Patrične som za to mal aj veľa pozornosti. Škoda len, že trošku inej ako by malý chlapec čakal.
Pýtam sa sám seba, že čo sa premáva v hlavách malých detí z cigánskych rodín? Alebo detí, ktoré sú odsúvané do krajných lavíc v triedach? Detí ktorým nedovolia sa napiť zo spoločnej fľaše na výlete? Deti, na ktoré padajú pohľady ako kamene na tvár?
Silnejšie to posilní a slabšie sa stávajú slabšími. Falošnými hrdinami, ktorí vracajú časom spoločnosti svoju bolesť. Násilie, ničenie, myšlienky lásky sú dávno stratené a ostane len smutný hrdina s falošným úsmevom skrývajúcim bolesť. Alebo bolesť už ani nie. Zvykli si na ňu. Veď s ňou žijú odmalička.
Zamyslime sa kto robí spoločnosť zlú. Horšiu a horšiu. Tí „dobrí“ sa len prizerajú a krútia hlavami. Kto z nás nikdy neodmietol outsidera? Kto z nás nikdy nebol egoista? Dôsledky našich skutkov nás predbehnú skôr ako si to sami všimne. Za každým sklamaním slabšieho silnejším sa skrýva pôvod nenávisti a zla. Pohľad upriamený len na seba nám bráni tomu pocitu, ktorý nám bráni robiť svet horším. Tak koľký ešte vieme ako ten pocit naozaj chutí,,,
